Monika

Približne pred 2 rokmi som prežila 5 dni v Paríži. Výlet organizovaný našou školou si užila polovica našej triedy  spolu s pár profesorkami. Napísala som, že sme si to užili a myslím pritom na veci, ktoré sa tam stali a ktoré sa naozaj nedali predvídať. Občas v dobrom, občas ani v zlom sne.

Odchod bol naplánovaný na polnoc, spred budovy školy.  Môj zdravotný stav vtedy rozhodne nebol dôvod na oslavu, preto som pár dní predtým nechodila do školy v snahe dať sa dokopy. Ani odlúčenie od vzdelávacieho inštitútu mi však veľmi nepomohlo,  ale napriek tomu som sa  v deň D nadopovala kvantom tabletiek a o polnoci som pekne nastúpila do autobusu spolu s ostatnými. Smer Paríž.

Cesta prebehla hladko, keď si odmyslím, že napriek tomu, že v autobuse bol záchod, z nezistených príčin sme ho nemohli používať. Ale autobusári boli takí milosrdní, že každé 3 hodiny zastavili, aby sme sa mohli ísť von vyvetrať a urobiť aj veci s tým spojené. Občas zastavili i skôr, keď už nejaký nešťastník hystericky búchal na dvere.

Výhľad z najvyššieho poschodia Eiffelovky

Prvá zastávka bola v Remeši. Navštívili sme  katedrálu Notre – Dame,  potom sme sa ubytovali v hoteli s poetickým názvom – Formula 1. Žiadny Hilton, ale tatiež tam nebehali šváby a izby boli čisté a vcelku dobre zariadené.

Na druhý deň ráno sme sa opäť zbalili, aby sme sa dostali tam, kam sa už každý tešil – do Paríža. Konečne sme dorazili a s radosťou sme zistili, že prvá zastávka nie je nič iné ako Eiffelovka. Bolo skvelé vidieť ju naživo. Dvojhodinový rozchod sa zdal akurát, až kým sme neprišli bližšie a nezistili sme, aké rady čakajú na výťahy, ktoré vyvezú ľudí až na tretie poschodie. Dalo sa ísť aj pešo (a zadarmo), ale my sme boli leniví (a ja som ešte mala peňaženku), takže sme sa zaradili do radu a čakali asi polhodinu, kým sme neprišli na rad. Výhľad bol neskutočný a ťažko ho opísať. Možno len vetou, že človek nepochopí, kým nezažije.

Ďalšou zastávkou bol Víťazný oblúk. Cestou k nemu sme sa zastavili najesť  v McDonalde (bez tohto fast-foodu by sme zrejme pomreli hladom) a odtiaľ to k oblúku bol len kúsok peši. A táto cesta poznačila celý môj ďalší výlet. Len pár krokov od McDonaldu sme stretli skupinku mladých černochov, a samozrejme sme ich brali ako atrakciu, s ktorou sa treba odfotiť. Súhlasili, tak sme urobili pár záberov a rozlúčili sme sa. Chvíľu nato som siahla do bundy, len skontrolovať, či je všetko na mieste. Po jedle som si tam totiž odložila peňaženku (uznávam, že toto uskladnenie má so zdravým rozumom len málo spoločné, ale človek je občas tvor neopatrný). Moje ruky však nahmatali len vzduch, tak som skúsila druhý vačok. Nič. Srdce mi začalo biť trochu prudšie, ale povedala som si, že ju asi budem mať vo vaku, aj keď som si akosi nepamätala, že by som ju tam dávala. Vo vaku  tiež nebola a ja som si uvedomila, že odteraz patrím do skupiny okradnutých turistov. Chvíľu to bolo dosť nepríjemné, v cudzom meste a bez peňazí, ale potom som si niečo požičala od spolužiakov a zase sa dalo žiť.

Pozreli sme si oblúk a potom sme sa opät išli ubytovať do hotela,  tentoraz na okraji Paríža, ale opäť rovnakého mena. Pred spaním sme sa ešte s pár kamarátmi rozhodli, že si dáme pizzu v reštaurácii hneď vedľa hotela. Najedli sme sa  a porozprávali,  no keď sme sa vracali naspäť, dalo sa tušiť, že niečo opäť nie je v poriadku. Zbadali sme roztrasenú profesorku a onedlho nato sa ukázali policajti. Dôvod? Kým sme my večerali, do hotela  vbehol párik černochov so zbraňami v ruke a vykradli kasu. Profesorka bola roztrasená preto, lebo práve v tom čase, nič netušiac, schádzala zo schodov a asi chcela vyjsť von, keď na ňu jeden z mužov namieril zbraň. Chvalabohu, okrem krádeže sa nič horšie nestalo, ale témy na nočné rozhovory boli zaručené.

Ďalšie dni výlet pokračoval ako mal. Videli sme invalidovňu, Sacre Coeur a Bastilu, plavili sme sa po Seine, prešli sme sa okolo Moulin Rouge (kde sme dostali pár návrhov od okoloidúcich), mohli sme rozmýšľať nad úsmevom Mony Lisy v Louvri, navštívili sme aj Disneyland. Táto časť výletu bola už bezproblémová a naozaj veľmi príjemná.

Takže, aj napriek dvom finančným stratám by som sa do Paríža kedykoľvek vrátila. je to fascinujúce mesto, ktoré odporúčam navštíviť každému. Určite nikto nebude ľutovať, len treba dávať pozor nato, kam odkladáte peňaženku a dúfať, že zlodeji si nevyberú práve váš hotel.